Počas týždňa študuje počítačové siete na košickej technike, cez víkendy vymení skriptá za rozhodcovskú píšťalku. Košičan Patrik Seman musel kopačky pre problémy s kolenami zavesiť na klinec skôr, než by chcel, no pri futbale zostal a z mestských súťaží sa prepracoval až do najvyššej krajskej ligy.
V rozhovore približuje zákulisie práce futbalového arbitra, spomína na bizarný zápas bez rohových zástavok aj na moment, keď po chybne odpískanej penalte čelil fyzickému útoku. Vášnivý turista a nadšenec viacerých športov prezradil aj to, prečo je rozhodovanie pre mladých Košičanov ideálnou víkendovou brigádou a aký je jeho najväčší kariérny sen.
Ako každý rozhodca, aj ty si zrejme začínal ako aktívny futbalista. Kedy prišiel zlom, po ktorom si vymenil hráčsky dres za píšťalku?
Začnem úplne od začiatku. Keďže som vyrastal na Furči (Sídlisko Dargovských hrdinov, pozn. red.) a stále tam bývam, začínal som v Benecole, čo som mal od brány, kde som býval, asi dvadsať metrov. Postupne som prechádzal žiackymi kategóriami až prišiel presun do dorastu.
Išiel som do Lokomotívy, kde som sa prvýkrát vážnejšie zranil a musel som si dať pauzu. Vtedy nastal prvý zlom. Povedal som si, že ako hráč to už asi ďaleko nedotiahnem a futbalu sa budem venovať už len na amatérskej úrovni. Prestúpil som do Košickej Novej Vsi, kde hrával ešte môj otec, a tam som odohral aj svoj zatiaľ posledný zápas.
V tom čase sa ma kamarát Jakub Kakalejčík opýtal, či nechcem skúsiť rozhodovať. Povedal som si, že prečo nie, aspoň ostanem pri futbale, keďže som už mal ďalšie problémy s kolenami.
Spomínaš si na svoj úplne prvý zápas v úlohe rozhodcu? Aké si mal pocity a čo bolo vtedy najťažšie?
Pamätám si naň veľmi dobre. Bol to zápas 7.ligy, hrala Krásna proti Kavečanom a ja som bol v úlohe asistenta rozhodcu. Skončilo sa to nejakým vysokým výsledkom, tuším 6:1, bol tam veľký výkonnostný rozdiel, ale bolo to zaujímavé. V začiatkoch som na sebe začal pracovať, čítal som si pravidlá a zdokonaľoval som sa.
Kým som pôsobil v okresných ligách, ešte som popritom hrával za Košickú Novú Ves. Keď však prišla ponuka posunúť sa vyššie do krajských súťaží, dohodol som sa s trénerom, že s aktívnym hraním seknem a budem sa venovať rozhodcovstvu naplno.
Keď sa dnes ideš pozrieť na futbal ako divák, dokážeš si zápas užiť čisto ako fanúšik, alebo ho už automaticky sleduješ očami rozhodcu a hodnotíš verdikty kolegov?
Záleží na tom, kto hrá. Mám rád Barcelonu, takže keď hrá ona, som jej veľkým fanúšikom. Ak sa však idem pozrieť na futbal tu v Košiciach, vnímam to už aj očami rozhodcu. Sledujem, ako kolega rozhoduje, kde sa na hracej ploche pohybuje a ako mohol danú situáciu vidieť.
Rozhodca je na štadiónoch často najľahším terčom kritiky a fanúšikovia naňho zvaľujú vinu skôr než na vlastných hráčov. Ako vnímaš reakcie z tribún?
Beriem to ako bežnú súčasť futbalu. Ľudia budú vždy radšej kritizovať rozhodcov než svojich hráčov. No ten, kto sa futbalu naozaj rozumie, vie objektívne zhodnotiť, či sme zápas „odrozhodovali“ dobre, alebo si to jednoducho pokašľali samotní hráči na ihrisku.
Nižšie a okresné súťaže bývajú často oveľa vyhrotenejšie než najvyššie ligy, keďže diváci sú hneď pri čiare. Dostal si sa niekedy do situácie, kedy to zašlo až príliš ďaleko a došlo aj k fyzickému napadnutiu?
Áno, stalo sa mi to raz, no nechcem to príliš rozoberať, kto vie, ten vie. V tom zápase som nesprávne nariadil pokutový kop a domáci prehrali 0:1. Aj rozhodcovia sú len ľudia a vedia sa pomýliť.
Keď sme po záverečnom hvizde schádzali dole do útrob štadióna, jeden z usporiadateľov napriahol ruku a trafil ma do ramena, takže došlo k inzultácii. Následne to malo dohru aj na disciplinárnej komisii, kde sa celá situácia riešila.
Futbal však prináša aj úsmevné momenty. Máš zo svojich začiatkov aj nejakú vtipnú či bizarnú príhodu?
Z pôsobenia v okrese mám jednu úsmevnú spomienku. Rozhodoval som zápas Geča B, vtedy hrali 7. ligu v Nižnej Myšli. Prišli sme desať minút pred výkopom, rýchlo sme sa prezliekli, uzavreli súpisky a vybehli na trávnik.
Mohla byť desiata minúta zápasu, vtedy som ukázal na rohový kop a vtom si všimol, že na ihrisku vôbec nie sú rohové zástavky. Stávajú sa aj také veci. Mal som si hraciu plochu pred zápasom skontrolovať, ale odvtedy som sa už poučil.
Rozhodcovia majú rôzne štýly. Niektorí sú autoritatívni a rozdávajú veľa kariet, iní nechávajú hre voľnejší priebeh. Aký typ rozhodcu si ty?
Osobnostne som podľa mňa veľký flegmatik. Aj keď ľudia z tribún alebo hráči na ihrisku nadávajú, najradšej to prepočujem. Keď to však už zájde priďaleko, nemám problém siahnuť po osobnom treste a udeliť žltú či červenú kartu.
Rozhodovanie nie je len o tom prísť na štadión a odpískať deväťdesiat minút. Čo všetko vyžaduje tvoja príprava a koľko času ti to zaberie?
Čo sa týka prípravy, chodím si raz, dvakrát do týždňa zabehať, aby som si udržiaval fyzickú kondíciu, a občas zájdem do posilňovne. Taktiež naša komisia rozhodcov s nami pracuje. Každý týždeň nám zašlú pár videí a my sa k nim máme vyjadriť, ako by sme danú situáciu posúdili.
Ľudia zvonku si často predstavujú, že rozhodca príde, odpíska zápas a ide domov. Realita je iná. Okrem cesty musíme byť na štadióne už hodinu a pol pred výkopom. Čaká nás porada s vedúcimi oboch družstiev, kontrola dresov, rozcvička a obhliadka ihriska, aby sme mali istotu, že je všetko správne „nalajnované“. Po záverečnom hvizde ešte nasleduje rozbor zápasu s pozorovateľom rozhodcov. Nie je preto výnimkou, že nám rozhodovanie zaberie celý víkend, keďže rozhodujeme mládežnícke súťaže aj súťaže dospelých.
Aký je najväčší rozhodcovský sen Patrika Semana? Kam až by si to chcel dotiahnuť?
Momentálne pôsobím v najvyššej krajskej súťaži, takže verím, že sa mi podarí posunúť do celoslovenských líg. Treba si dávať reálne ciele, dostať sa do najvyššej slovenskej súťaže, teda do Niké ligy, je pre mňa veľkou métou. Európske poháre by už boli len takou čerešničkou na torte, ale z reálneho pohľadu mierim na prvú ligu.
Aká je situácia s mladými rozhodcami? Má kto nahrádzať skúsených arbitrov?
U nás v okrese teraz prišlo veľa mladých chalanov, keďže každý začína od najnižšej ligy, no celkovo je nás stále málo.
Nedávno som zachytil rozhovor s Ivanom Kružliakom, ktorý spomínal, že na Slovensku chýba okolo šesťsto rozhodcov, čo je obrovský deficit. Mladí sa však hlásia, väčšinou sú to chalani, ktorí ešte hrajú dorastenecký futbal v okolí Košíc. Každému, kto nad tým uvažuje, odporúčam, nech si to príde vyskúšať.
Čím by si mladých motivoval, aby do toho išli?
Ak chcú ostať pri futbale, je to skvelá cesta. Teraz funguje projekt Grassroots Referee, cez internet si za dvadsať eur zaplatia online kurz, spravia ho a následne sa im ozvú z príslušného oblastného zväzu, ktorý ich pozve na vstupný seminár. Pre mnohých mladých sú veľkou motiváciou aj financie. Dá sa tým celkom slušne privyrobiť, pre mladého človeka je to výborná víkendová brigáda a začať môžu už pred dovŕšením osemnástich rokov.
Text: Marek Pázsiczký
Foto: osobný archív respondenta
Zdroj: nasekosice.sk
