Header Ad
Domov Správy Michael Kocáb: Piliere Novembra nám korodujú. Sloboda nie je samozrejmosť

Michael Kocáb: Piliere Novembra nám korodujú. Sloboda nie je samozrejmosť

1

Ako líder legendárnej skupiny Pražský výběr provokoval hudbou a nekonvenčným vystupovaním. Ako občiansky aktivista a politik sa nesporne podieľal na páde komunistického režimu u nás. Najviac sa zviditeľnil, keď koordinoval odchod okupačných sovietskych vojsk z Československa.

S hudobníkom, skladateľom, disidentom, niekdajším politikom a jednou z najvýraznejších osobností Novembra 1989 Michaelom Kocábom (*72) sme sa symbolicky 16. novembra 2026, v predvečer výročia Nežnej revolúcie v Trenčíne, ktorý je v roku 2026 Európskym hlavným mestom kultúry.

Michael Kocáb počas koncertu Pražského Výběru v predvečer 17. novembra v Trenčíne. Foto: Ľubomír Lehotský

Pán Kocáb, patríte k ľuďom, ktorí sa zapísali nielen do dejín československej rockovej hudby, ale aj do politických dejín našich dvoch národov. Ako ste zablúdili do Trenčína, nemali by ste byť v Prahe?

Mali sme tu dnes, verím skvelý koncert v rámci programu venovaného demokracii. Okrem toho som sa spolu s Milanom Kňažkom zúčastnil diskusie o Nežnej revolúcii a aktuálnom stave našich republík.

Koncert bol parádny, v plnej sile a zostave. Pražský výběr stále vystupuje vo veľkom štýle. Boli ste niekedy so svojou kapelou spokojnejší ako dnes?

Z hľadiska kvality určite. Hádam neočakávate, že v týchto rokoch budeme hudobné špičky. Na druhej strane ťažko povedať. Teraz, keď sme už takmer najstarší, tak sme aj najspokojnejší. Ale ak máte na mysli, či sme spokojní z toho, že to ešte vôbec na pódiu  dávame, tak určite áno. Hrá nám to dobre, muzikanti sú už vyzretí, takže po hudobnej stránke to funguje veľmi dobre.

Ešte si to dokážete užívať?

Aj áno, aj keď nie nejako prehnane. Viete, nedá sa byť päťdesiat rokov stále rovnako nadšený. Keď sa však rozbehne pesnička, hráme ju ako profesionáli.

Michael Kocáb s gitaristom Michalom Pavlíčkom (v pozadí Jiří Hrubeš na perkusie) počas koncertu Pražského Výběru. Foto: Ľubomír Lehotský

Kedysi boli vaše koncerty povestné aj divokými vystúpeniami a výraznou šou. Dnes je to už predsa len trochu iné, aj keď ešte stále dosť divoké.

Samozrejme, dnes je toho oveľa menej. Snažíme sa tú atmosféru udržať, ale vek už hrá svoju úlohu. Napríklad dnes som sa nemohol veľmi pohybovať, pretože tu bola na javisku šmykľavá podlaha. Človek predsa nechce spadnúť.

Na Slovensko chodievate pomerne často. Cítite zaň aj po rozdelení Československa určitú zodpovednosť? Alebo niečo iné?

Určite. Ja mám Slovensko stále veľmi rád, akoby súčasť môjho života. Vlastne to ani nerozlišujem. Mám Slovákov veľmi rád. A keď sa zamyslím nad tým, kde to vlastne začalo, tak jedným z dôvodov bolo určite objavenie fenomenálneho virtuóza Mariána Vargu. Bol to prvý slovenský hudobník, na ktorého som sa výrazne orientoval. Práve on ma priviedol k tej koncertnej hudbe, ktorá ma tak oslovovala. Celý život sme boli kamaráti a nesmiem zabudnúť na to, že veľa priateľov som získal aj počas Nežnej revolúcie.

“Sloboda nie je samozrejmosť, treba si ju strážiť a je potrebné o ňu neustále bojovať,” Michael Kocáb počas diskusie v Trenčíne.Foto: Ľubomír Lehotský

Vedeli by ste si vôbec predstaviť Nežnú revolúciu bez Slovákov?

Ani veľmi nie. Samozrejme, keby Slovensko nebolo súčasťou Československa, bola by to iná situácia. Ale neviem si predstaviť, že by sme vtedy tvorili spoločný štát a Slováci by nemali svoju Verejnosť proti násiliu a skvelých lídrov. To k sebe jednoducho patrilo.

Pamätáte si presne, čo ste robili 17. novembra 1989?

Samozrejme. Ja aj chlapci z kapely sme boli doma. Ja som sa pôvodne toho sprievodu nechcel zúčastniť, pretože ho organizoval Socialistický zväz mládeže. Od toho sme sa vždy dištancovali. Keď sa však situácia začala vyvíjať zle, dozvedeli sme sa o tom telefonicky a bežali sme na Národnú triedu. Policajný zásah sme zažili, ale zvonku, pretože sme prišli neskoro.

Kedy ste sa začali aktívne zapájať do revolučných udalostí? Hneď nasledujúci deň?

Okamžite. Ale my sme boli aktívni už dva mesiace predtým. Rokovali sme s federálnym premiérom Ladislavom Adamcom o tom, aby sa organizovali okrúhle stoly medzi socialistickou vládou a opozíciou. Tie pokusy o dialóg neboli márne.

Je známe, že práve vy ste patrili k iniciátorom rokovaní medzi komunistickou mocou a opozíciou.

Áno. Robili sme to spolu s Michalom Horáčkom. Volalo sa to Most. Snažili sme sa vytvoriť priestor na rokovania medzi oboma stranami.

Ako vtedy Adamec reagoval? Nebál sa, že zmeny zájdu priďaleko? ?

Bál sa. Hovoril nám napríklad, že vedúcej úlohy sa komunistická strana nikdy nevzdá. No, tak v tom sa poriadne sekol. Potom vyhlásil, že s Václavom Havlom rokovať nebude, ale s inými predstaviteľmi opozície, napríklad s chartistami, by bol ochotný. To bol už samo osebe veľký pokrok. Nakoniec si vymienil jedinú osobu, s ktorou rokovať nechcel, a tou bol práve Havel. Asi si potreboval zachovať tvár pred svojimi ľuďmi. My sme však naňho neustále tlačili. Každý deň sme chodili na vládu a odtiaľ rovno do Havlovho bytu. Popritom sme premýšľali nad ďalšími krokmi. Takto to fungovalo približne prvých štrnásť dní revolúcie. Postupne sa nám podarilo dostať situáciu pod kontrolu, aj keď škoda, že sme nemali dostatok informácii, dnes by sme konali asi inak, tvrdšie.

Nezdá sa vám s odstupom takmer štyridsiatich rokov, že Nežná revolúcia bola až príliš nežná?

Možno dnes vidíme, že niektoré veci sme mohli urobiť inak. Napríklad dôslednejšie sa vyrovnať s komunistami či zakázať komunistickú stranu. Na druhej strane som nesmierne hrdý na to, že sa nám podarilo obrátiť dejiny o 180 stupňov bez krviprelievania a násilia. Bola to podľa mňa jediná taká revolúcia v dejinách na svete. A na to som právom hrdý.

O Nežnej revolúcii stále ešte koluje viacero mýtov. Dokážete ich vyvrátiť?

Jedným z mýtov je, že moc ležala na zemi, len ju zdvihnúť. No to v žiadnom prípade! Komunisti len nestihli zareagovať dostatočne rýchlo a nedokázali vyhlásiť MBO – mimoriadne bezpečnostné opatrenie. Hoci na to mali celé roky vypracované štúdie, scenáre a postupy, nezvládli to, čo rozhodlo. Z revolúcie by nezostal kameň na kameni a 9500 nepohodlných ľudí z celej republiky, vedených na zoznamoch ŠtB, by bolo do týždňa zadržaných a sústredených. Opozícia bola na prevzatie moci pripravená už roky, aj keď uznávam, že keď sme sa dostali do vlády, nevedeli sme veľmi, ako sa prijímajú zákony a podobne. A tak sa dostali do vedenia štátu k disidentom aj takí ľudia ako Čalfa. 

Keď dnes sledujete dianie na Slovensku, čo vás trápi najviac?

Ficova zbabelá politika na všetky strany. Demokracia niečo stojí, prináša aj problémy, ale takto sa to nerobí, občas treba strpieť aj istú mieru diskomfortu.

To znamená, že spochybňujete slobodnú vôľu Slovákov vybrať si kohokoľvek v slobodných voľbách?

Nespochybňujem slobodné voľby, ale všetko sa nedá merať iba voľbami. Problém je, že pred nimi vám politická strana alebo jej líder deklaruje a sľúbi niečo iné, než potom robí. A potom to ešte zneužije, keď všade rozpráva: „Veď mňa ľudia volili.“

Súčasná koalícia zdôrazňuje, že jej ide iba o mier na Ukrajine.

Úprimne, prekáža mi tá prívetivosť k Rusku, ktorú prejavuje Ficova vláda. Veľmi by ma zaujímalo, koľko Slovákov by v skutočnosti chcelo opäť patriť do bloku kontrolovaného Ruskom. Keby sa urobil taký prieskum, možno by sme zistili, že ich je veľmi málo. Ale váš premiér to týmto smerom kočíruje.

Myslíte si, že si Slováci nedostatočne vážia slobodu a suverenitu?

Nie, to si nemyslím. Skôr si mnoho ľudí neuvedomuje, ako je sloboda v Rusku obmedzená. Rusko je dnes formálne demokratický, kapitalistický štát, čo je samo osebe zvláštne, pretože tam stále prežívajú brežnevovské a stalinské prvky riadenia spoločnosti. Situácia je tam veľmi zlá. A tí Slováci, ktorí Rusku trochu fandia, si podľa mňa presne neuvedomujú, čo by znamenalo, keby sa podobné pomery naozaj vrátili aj k nám.

A ako to vidíte v Česku?

Sami vidíte. Cez víkend sme mali na letnej 400 000 ľudí. To sa od Nežnej revolúcie nepodarilo nikomu a vidíte: Babišovi je to jedno, Okamurovi je to jedno, Macinkovi je to jedno… Ale svet to vidí, svet vidí, že Česi sa nevzdávajú. No osobne by som bol radšej, keby sme takúto protiputinovskú demonštráciu videli v Moskve.

Ste optimista?

Pomôžem si výrokom Zdeňka Svěráka v súvislosti s dianím u nás, ktoré adresoval národu a použil príklad Československého, resp. Českého rozhlasu. Ten prežil nacistickú okupáciu, prežil sovietsku okupáciu a teraz musí prežiť česko – slovensko – japonskú okupáciu.

Je pozoruhodné, že na Slovensko stále prichádzate, a to nielen do veľkých miest, ale aj do vzdialenejších regiónov, napríklad do Čiernej nad Tisou. Zjavne vám na Slovensku stále veľmi záleží.

Samozrejme, veľmi mi na ňom záleží. Jednak kvôli Slovákom, pretože tu mám veľa kamarátov, ale aj preto, aby si ľudia uvedomili, aká vážna môže byť situácia. Predstavte si, že Putin nakoniec získa Ukrajinu. To vôbec nemôžeme vylúčiť. To, čo tam teraz Rusi robia, je šialené. V takom prípade by ste mali vy Slováci Rusko priamo za suseda. A teraz si predstavte, že by Rusi získali aj zbrane, ktoré Západ dodal Ukrajine, a ovládli by ukrajinskú armádu. Proti Európe by potom stála ruská, bieloruská a nimi ovládaná ukrajinská armáda. A keby vypukla ďalšia vojna, kadiaľ by postupovali do Európy? Cez vás. A potom aj cez nás.

V týchto novembrových dňoch máte mimoriadne nabitý program. Dnes Trenčín, zajtra pražská Lucerna, potom Cheb. Hudbu neustále spájate aj s občianskou angažovanosťou?

A nielen tieto tri dni. Stále, každý deň.

Vráťme sa teda k odkazu Novembra 1989. Čo z neho považujete za najdôležitejšie aj pre dnešnú spoločnosť?

My sme vtedy mali štyri základné piliere. A je pomerne jednoduché si ich pripomenúť. Prvým bolo zbaviť sa ruskej nadvlády. Druhým bolo odstrániť vedúcu úlohu komunistickej strany. Tretím stať sa súčasťou Európskej únie a NATO a štvrtým vrátiť ľudské práva na miesto, ktoré im patrí. Samozrejme, boli tam aj ďalšie témy, napríklad životné prostredie, no tieto štyri piliere boli zásadné. A práve tie nám nesmú korodovať.

Deje sa tak len v Čechách a na Slovensku?

Ani zďaleka. Deje sa to všade, Najlepšie to vidíme na romantickom a nekritickom vzťahu k Rusku, ale rezervovanom až podozrievavom postoji k Európskej únii… To všetko narúša základy, ktoré sme vtedy vytvorili. Na Slovensku je to už niekoľko rokov celkom viditeľné, ale začalo to už aj u nás.

Máte pocit, že sa u nás nedodržujú ľudské práva?

A vy si myslíte, že áno?

Rozhodne viac, ako za socializmu, aj keď pripúšťam, že v malej miere, alebo z času na čas dochádza aj k ich potláčaniu. Ale to sa deje asi všade na svete.

No vidíte, takže z tých štyroch pilierov Nežnej revolúcie nám zostal pevne stáť už len jeden – odstránenie vedúcej úlohy komunistickej strany. Na všetko ostatné si musíme dávať veľký pozor.

Niekedy ste do Košíc chodievali častejšie. Kedy Vás zasa uvidíme na východe?

To záleží na tom, kto ma kam a kedy pozve. My na Slovensko chodíme pomerne často. Napríklad pred štrnástimi dňami sme boli v Považskej Bystrici. To ste možno ani nevedeli.

Čo by ste odkázali pri príležitosti sviatku Slobody a demokracie Košičanom a Slovákom vôbec?

Aby si uvedomili, že sloboda nie je samozrejmosť, že si ju treba strážiť a je potrebné o ňu neustále bojovať. A aby vedeli, že v okamihu jej ohrozenia je potrebné opäť vyjsť do ulíc a opäť vziať veci do vlastných rúk.

Michael Kocáb sa narodil 28. júla 1954 v Prahe a vyštudoval kompozíciu na Pražskom konzervatóriu. Preslávil sa ako skladateľ, spevák a líder skupiny Pražský výběr, jednej z najvýraznejších kapiel československej alternatívnej rockovej scény. V roku 1989 spolu s Michalom Horáčkom inicioval iniciatívu Most, po Nežnej revolúcii pôsobil ako poslanec Federálneho zhromaždenia a angažoval sa pri odsune sovietskych vojsk.

Text a foto: Ľubomír Lehotský

Zdroj: nasekosice.sk