Header Ad
Domov Správy Spomienka na najznámejšiu neznámu Alinu Ferdinandy, prvú slovenskú sochárku z Košíc

Spomienka na najznámejšiu neznámu Alinu Ferdinandy, prvú slovenskú sochárku z Košíc

3

V týchto jesenných dňoch uplynulo 88 rokov od momentu, keď musela prvá slovenská akademická sochárka a priekopníčka autorského šperku Alina Ferdinandy (1926 – 1974) s rodinou po Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938 na prahu druhej svetovej vojny natrvalo opustiť rodné Košice.

Rodina československy uvedomelého advokáta sa po pripojení mesta k horthyovskému Maďarsku už do metropoly východu nevrátila a po vojne sa usadila v Bratislave. Umelkyňa neskôr navštevovala rodisko len pracovne. Stratu domova natrvalo pretavila do svojho literárneho a výtvarného odkazu. Jej košické korene, stratu domova a výtvarný odkaz pripomína výskum Kataríny Nádaskej z Východoslovenskej galérie (VSG) v Košiciach, kde bola v minulom roku prezentovaná monografická výstava umelkyne spolu s publikáciou katalógu.

Najšťastnejšia bola v Košiciach

Odchod z Košíc na jeseň 1938 znamenal pre vtedy dvanásťročnú Alinu definitívne uzavretie najšťastnejšej životnej etapy, uvádza v štúdii Nádaská. Po vyhlásení arbitráže prišlo mesto o veľkú časť československy orientovanej inteligencie. Opustiť ho musela aj rodina advokáta Jána Ferdinandyho, ktorá žila v meštianskom dome na vtedajšej Štefánikovej, dnes Hlavnej ulici č. 108, kde mal otec aj kanceláriu. 

Otec Aliny Ferdinandy Ján (uprostred) bol známy tým, že od chudobnejších klientov chcel za svoje služby nižší poplatok. Vľavo Alina Ferdinandy, vpravo brat Janko. / foto: Literárny archív SNK

Tieto historické udalosti zasiahli rodinu v najťažšom období. Len necelé dva mesiace predtým, 10. septembra 1938, zomrel Alinin 14-ročný brat Ján na tuberkulózu. Hrob milovaného súrodenca na košickom Cintoríne sv. Rozálie tak musela rodina zanechať za novou štátnou hranicou bez možnosti návštev.

Umelkyňa túto traumu neskôr spracovala v autobiografickej rozprávkovej knihe Perlička (1. vydanie 1943, 2. vydanie1947), ktorú napísala počas následného gymnaziálneho štúdia v Bardejove. „Košice! Nie sú viac jej domovom. (…) Hranica ju odrezala od hrobu na Rozálii. Hranica ju odrezala od živých pamiatok jej krásneho, veselého detstva,“ napísala v diele Ferdinandy.

Zaspomínala si v nej aj na detstvo a svoje prvé umelecké kroky, ktoré sa spájali s košickým rozhlasovým štúdiom Radiojournal. Alina bola totiž odmalička členkou detskej družiny košického „školského rozhlasu“, kde sa zapájala ako detská herečka, recitátorka a neskôr aj prispievateľka do literárnych relácií. Prvý prednes básne jej v košickom vysielaní zaznel už v roku 1932 a v roku 1936 sa prezentovala aj ako autorka. V autobiografickej knihe neskôr Ferdinandy spomenula, že deti za rozhlasové vystúpenia dostávali honorár 15 až 20 korún.

Priekopníčka sôch a šperkov

Rodina sa pred koncom druhej svetovej vojny usadila v Bratislave. Alina tu v roku 1953 ukončila Vysokú školu výtvarných umení v ateliéri sochára Fraňa Štefunku, čím sa stala historicky prvou ženou, slovenskou výtvarníčkou s titulom akademickej sochárky v danom odbore. Promovala vo vôbec prvom ročníku absolventov školy spoločne s jej košickou rodáčkou a reštaurátorkou Máriou Spoločníkovou, ktorá by nedávno oslávila storočnicu. Tento rok si tak Košičania pripomenuli storočnice oboch umelkýň.

Alina Ferdinandy sa spočiatku venovala tvorbe realistických búst, 1955 – 1960. / foto: Archív výtvarného umenia SNG

Keď jej začiatkom 60. rokov pre zhoršujúce sa zdravie ubúdali fyzické sily potrebné na monumentálne sochárstvo, zamerala sa na abstraktnú tvorbu miniatúr, čím sa zaradila k zakladateľským osobnostiam moderného slovenského šperku. Zdieľala ateliér so sochárkou Ernou Masarovičovou, od ktorej manžela si osvojila fyzicky nenáročnú techniku odlievania cínu a striebra do kosti morskej sépie.

Ide o tradičný zlatnícky postup, pri ktorom sa ako lejársky model a forma pre roztavený kov používa zrezaná pórovitá schránka morských sépií. Odliatemu kovu to na povrchu dodáva unikátnu organickú štruktúru.

Alina Ferdinandy pri tvorbe malých šperkov v ateliéri, 60. roky. /foto: Archív výtvarného umenia SNG

Diela, ktoré autorka nazývala „básňami v striebre“, neskôr reprezentovali Československo na svetovej výstave EXPO ’67 v Montreale a v roku 1965 jej priniesli uznanie aj od svetoznámeho sochára Arnalda Pomodora v Miláne. Vystavovala aj v Taliansku, Nemecku či Francúzsku.

Bolesť ukončila sľubnú kariéru

Osobný i pracovný život umelkyne však dlhodobo obmedzovala vážna choroba. Už od roku 1947 trpela obličkovými kolikami, bolesťami chrbtice a neskôr aj ťažkými záchvatmi zo zápalu trojklaného nervu.

„Najčastejšie sa sťažovala na prudké bolesti v chrbtici (…) inokedy udávala záchvatovité, až neznesiteľné bolesti vychádzajúce z trojklaného nervu. To ju doviedlo k tomu, že sa napokon stala na liekoch závislou,“ napísal v pamätiach Odkrývanie duší (2000) lekár a fotograf Pavol Breier st., ktorý umelkyňu Ferdinandy v závere života fotografoval. „V tom čase už ako chorľavá žena nemohla vynakladať toľko fyzickej sily, ako si vyžaduje sochárstvo,“ konštatoval.

Jej stav sa kriticky zhoršil po neurologickej operácii na prelome rokov 1971 a 1972, kedy jej ochrnula pravá ruka. Podľa slov Zory Breierovej, manželky Pavla Breiera st. a Alininej detskej priateľky z Košíc, sochárka v ťažkých bolestiach prosila Pavla Breiera o morfium. Z obavy o jej život jej prosbám nevyhovel. Fyzicky a psychicky vyčerpaná autorka ukončila svoj život dobrovoľne 17. septembra 1974 vo veku 48 rokov.

Z výstavy Slnko ľady láme venovanej životu a dielu Aliny Ferdinandy vo Východoslovenskej galérii v roku 2025. / foto: Zuzana Jakabová. Dokumentačné centrum VSG

Hoci Košice prišli o jej trvalú prítomnosť už v roku 1938, dielo Aliny Ferdinandy opäť ožíva v jej rodisku. V Galérii Tabačka je v súčasnosti vystavené jedno z jej diel Slnko ľady láme na výstave Ice Tales.

text: Monika Ištvánová

foto: Archív výtvarného umenia SNG

Zdroj: nasekosice.sk