Národné divadlo v Košiciach uvádza prvú činohernú premiéru novej sezóny. Pri príležitosti osláv vzniku Československa uvidia 30. a 31. októbra diváci na malej scéne jednoaktovku z pera prvého postkomunistického prezidenta Československa s názvom Vernisáž.
Prázdnota a márnosť
Václav Havel by v októbri 2026 oslavoval 90. narodeniny. Aj preto si autori vybrali hru, ktorú napísal ešte v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia. „Pripomína nám, čo znamenala totalita. Nepozeráme sa na ňu cez veľké dejinné udalosti, ale prostredníctvom zdanlivo banálnej návštevy priateľov. Postupne odhaľujeme, akým spôsobom sú ľudia frustrovaní, znudení a vnútorne prázdni pod vplyvom doby, v ktorej žijú,“ približuje režisér Ján Luterán.
Vo Vernisáži manželia Michal a Viera pozvú na návštevu tichého a nenápadného priateľa Fridricha, aby mu predviedli domácnosť, ukázali, čo všetko si dokázali zabezpečiť, kúpiť, čím sa obkolesili. „Nechcem jednotlivé obdobia porovnávať, ale niektoré znaky totality sa objavujú aj dnes. Preto si myslím, že je dôležité pripomínať si ju aj takýmto nenápadným spôsobom a ukazovať, ako ovplyvňovala každodenný život ľudí,“ vysvetľuje režisér.
Divák môže nahliadnuť priamo do obývačky bežného manželského páru kľúčovou dierkou. Pritom sa neraz musí cítiť zábavne alebo trápne, pretože veľa scén zachádza pod kožu. „Táto hra nenápadne hovorí predovšetkým o nás. Manželia sa snažia z vlastnej prázdnoty a márnosti niečo vyťažiť. Presviedčajú samých seba aj svoje okolie, že sú šťastní. Obklopujú sa rôznymi vecami, od ktorých očakávajú, že im šťastie prinesú. Ja však cítim, že je to veľmi povrchné, že ide len o predvádzanie sa a že sa za tým skrýva veľká prázdnota, a to nielen v ich vzťahu, ale aj v samotnej dobe,“ zdôrazňuje Luterán.
Nadčasový kúsok
Herec Michal Novodomský hrá postavu Fridricha, ktorá je Havlovým alter egom. „Túto rolu mám veľmi rád, pretože sa mi veľmi príjemne hrá, a to aj napriek tomu, že má pomerne málo textu. O to viac môžem pracovať s reakciami, prostredníctvom ktorých dotváram aj charaktery ostatných postáv na javisku,“ vyznáva sa herec.
Po potlačení Pražskej jari sa Havel na svojej chalupe skutočne stretával s priateľmi z disidentských kruhov a spolu si tu predčítali svoje nepublikované diela, medzi nimi bola aj Vernisáž. „Nemyslím si, že by som nás rozdeľoval na tých, ktorí sú ako Havel, a na tých druhých. Každý z nás má v sebe niečo z oboch strán. Myslím si, že práve pri hrách, v ktorých sa človek dokáže v niektorých momentoch spoznať, sa môže na sebe zasmiať, ale zároveň si aj niečo uvedomiť. Možno dokonca príde na to, ako by mohol vo vlastnom živote postupovať inak. Dúfam, že táto hra to divákom ponúka, pretože ju vnímam ako nadčasovú a stále aktuálnu,“ dopĺňa Novodomský.
Akože šťastie
Samotné situácie a dialógy sú neraz absurdné. Havel však do jednoaktovky prepašoval nenápadné detaily s odkazom na neslobodu či totalitu. Vernisáž patrí medzi jeho menej náročné diela. „Na Slovensku podľa mňa nemáme veľmi bohatú tradíciu uvádzania hier Václava Havla. Jeho celovečerné hry v minulosti často narážali na určité prekážky, či už pre odlišnú slovenskú divadelnú tradíciu v porovnaní s českou, alebo pre rozdielne vnímanie tém, ktoré Havel vo svojich hrách otváral. Pri jednoaktovkách je podľa mňa cesta k divákovi jednoduchšia, zrozumiteľnejšia a schodnejšia,“ hovorí dramaturg Miro Dacho.
Inscenácia naznačuje, že kulisy sa zmenili, ale dobré aj zlé časy sa pravidelne vracajú. „Stále ide o to, ako sa človek vyrovnáva s vnútornou frustráciou a prázdnotou. V čase, keď Havel hru písal, sa ľudia prezentovali napríklad tým, že chodili do Švajčiarska, kupovali si rôzne veci a vlastnili určitý majetok. Dnes sa podobným spôsobom prezentujeme najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Skutočné šťastie a slobodu však máme v sebe a nepotrebujeme ich zdieľať s celým svetom. Nemusíme za každú cenu ukazovať ostatným krásne zážitky či drahé dovolenky, aby sme boli šťastní,“ uvádza herečka Tatiana Poláková, ktorá stvárnila Vieru.
text: Lukáš Mano
foto: Národné divadlo Košice
Zdroj: nasekosice.sk
