Návštevy klientov sú v ňom neobmedzené, rodina sa môže s nevyliečiteľne chorým lúčiť v osobitnej miestnosti. K dispozícii je tiež kňaz, psychológ aj sociálny pracovník. V povedomí o paliatívnej starostlivosti sme však podľa odborníkov ako krajina pozadu.
Posledné dni
Hospic na Garbiarskej ulici v Košiciach nelieči, ale sprevádza človeka, aby dôstojne odišiel z tohto sveta. Ak sa sem už dostane, lekári jeho liečbu ukončili a konštatovali, že žiadny progres nie je možný.
„Zmierňujeme pacientom bolesť a poskytujeme im duchovnú aj sociálno-psychologickú pomoc. Choroba a jej dôsledky zasahujú nielen pacienta, ale aj celú jeho rodinu. Preto sa zameriavame na to, aby sme pomáhali nielen pacientom, ale aj ich blízkym. Návštevy preto neobmedzujeme. Rodina tu môže byť s pacientom aj 24 hodín denne. Máme vytvorenú aj jednu miestnosť, kde si môžu rodinní príslušníci oddýchnuť. Nachádza sa tam sprcha aj toaleta. Posledné chvíle života tak môžu pacienti stráviť v súkromí a v spoločnosti svojich blízkych,“ vysvetľuje Anton Širgeľ, riaditeľ strediska sociálnej pomoci mesta Košice.
Priestory zriadili vďaka dotácii z plánu obnovy. Z ministerstva zdravotníctva putovala platba 900 tisíc eur, sumou 200 tisíc eur prispela košická radnica. Nachádza sa v ňom 20 lôžok. „Máme bezbariérové zariadenie s kompletným vybavením a pacienta vieme odviezť aj do oddychovej zóny. K dispozícii máme 16 jednolôžkových izieb, v ktorých chceme zabezpečiť súkromie nielen pacientom, ale aj ich príbuzným,“ približuje Širgeľ.
Zomierajú aj mladí
Lekára so zameraním na paliatívnu starostlivosť však hľadali ťažko, v Košickom regióne pôsobil iba jeden. Aj tento fakt podčiarkuje, aké povedomie máme o terminálnom štádiu liečby pacientov. „Myslím si, že paliatívna starostlivosť sa musí dostať do širšej pozornosti a záujmu. Našimi pacientmi sú ľudia od 18 až po 101 rokov, čo bol najstarší pacient, ktorého sme tu mali. Vidíme teda, že paliatívna starostlivosť sa týka všetkých generácií,“ zdôrazňuje Širgeľ.
Najväčším strašiakom sú pritom onkologické ochorenia. Monika Keruľ-Kmecová pracuje v hospici ako sociálna pracovníčka a práve s ňou sa rodina aj klienti stretávajú ako s prvou osobou. „Mali sme aj pacientov, ktorí si chceli v poslednom štádiu života zapáliť cigaretu, a tak sme ich vzali von. Myslím si, že rozhovory sú pre týchto ľudí najdôležitejšie. Už často nevládzu veľa robiť a väčšinou spomínajú na svoju minulosť a na to, čo prežili. Postupne sa človek naučí, ako s nimi komunikovať a ako k nim pristupovať,“ zdôveruje sa Keruľ-Kmecová.
So smrťou sa v práci stretáva spolu s celým tímom kolegov pravidelne. „Keďže tu máme aj psychologičku, môžeme sa porozprávať aj s ňou. Vieme zo seba dostať to, čo nás trápi alebo čo nás výraznejšie zasiahlo. Túto možnosť využívame pomerne často. Samozrejme, keď odídeme z práce, snažíme sa na ňu nemyslieť, pretože aj my sme vystavení riziku vyhorenia,“ vysvetľuje Keruľ-Kmecová.
Pacientov monitorujú
Alžbeta Emődiová je v hospici už tri mesiace a neopúšťa ju pozitívna energia. „Páči sa mi tu a cítim sa tu dobre. Všetko mám. Všetko, čo potrebujem, mi donesú. Len treba zavolať sestričku. Aj strava je výborná. Tak neviem, dokedy tu ešte budem, dokedy budem žiť,“ hovorí. Pravidelne ju navštevuje vnučka, inú rodinu nemá. Do kaplnky ju prevážajú na mobilnej posteli, sama už chodiť nedokáže. „Inak nikam nechodím, som len tu, v izbe. Pozerám do telefónu, čítam správy, aj televíziu rada pozerám. Iné nič nerobím. Ležím a sedím, čítam a žijem tak pomaly,“ vyznáva sa pacientka.
V zariadení využívajú aj najmodernejšie technológie na monitoring klientov, privolať pomoc si dokážu prostredníctvom jedného tlačidla. „Naša sestra prostredníctvom mobilného telefónu vidí, kde sa pacient nachádza a či potrebuje pomoc. Chceme však predovšetkým vytvárať také prostredie, v ktorom je cítiť lásku. Aj keď príde čas odchodu, pacient má byť stále obklopený svojimi blízkymi a naším personálom,“ uzatvára Širgeľ.
text a foto: Lukáš Mano
Zdroj: nasekosice.sk
