Sté výročie narodenia Márie Spoločníkovej (1926 – 2021), jednej z najvýznamnejších slovenských reštaurátoriek, si jej kolegovia z Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Košiciach chcú pripomenúť aj nomináciou na prestížnu Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej in memoriam. Svoj návrh zdôvodňujú jej mimoriadnou celoživotnou zásluhou pri záchrane kultúrneho dedičstva vrátane najvýznamnejších gotických klenotov v košickom Dóme svätej Alžbety.
Spomienka na výnimočnú ženu
Osobnosť a odkaz umelkyne si Slovensko pripomína od uplynulého víkendu. V pondelok 26. októbra sa v košickom Dóme svätej Alžbety uskutočnila slávnostná spomienková omša. Jej súčasťou bola aj odborná prednáška profesora Petra Zubka venovaná životu a dielu zosnulej reštaurátorky. Osobitne jej bude venovaná i komorná spomienková konferencia 10. novembra na košickej Teologickej fakulte.
Sté výročie narodenia, ktoré pripadlo na 25. októbra, rezonovalo aj v cirkevnom priestore. Už vo štvrtok 22. októbra jej mimoriadny prínos pre slovenské reštaurátorstvo, maľbu a grafiku vyzdvihla v špeciálnom spomienkovom texte aj Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska (TK KBS).
Samotné ocenenie, na ktoré je Spoločníková aktuálne navrhnutá, sa slávnostne udeľuje každoročne na konci apríla v rámci Medzinárodného dňa pamiatok a historických sídiel. Podľa KPÚ je táto nominácia gestom odbornej i ľudskej pokory a uznaním významu jej osobnosti. Odborníci zachránili a spracovali veľkú časť jej osobnej, dokumentačnej i fotografickej pozostalosti, ktorá bude prístupná v košickom Štátnom archíve. Časť osobných zbierok či predmetov po jej smrti prešla verejnou aukciou do súkromných rúk rôznych záujemcov a zberateľov. V barokovom jasovskom kláštore je zas možné navštíviť aspoň jej novozriadenú pamätnú izbu s ukážkami reštaurovaných diel z jej pôvodného ateliéru.
Reštaurovala aj diela majstra Pavla z Levoče
Odborníci zaraďujú celoživotné dielo Spoločníkovej k najvýznamnejším kapitolám slovenského dejepisu umenia a pamiatkovej ochrany. Pre obyvateľov Košíc je jej meno späté predovšetkým s Dómom svätej Alžbety, kde už v povojnových časoch a neskôr najmä v rokoch 1986 až 1992 reštaurovala gotické tabuľové maľby hlavného oltára a ďalšie plastiky.
Jej rukami však prešli aj mnohé diela Majstra Pavla z Levoče, ktoré sú zapísané v zozname svetového dedičstva UNESCO, vrátane drevorezby Ukrižovaného z Prešova, početných madon (Madony z Lomničky či Ruskoviec) či oltárov (v Katedrále svätého Martina v Spišskej Kapitule, Levoči, Banskej Bystrici…). Podľa pamiatkarov dosvedčujú jej veľkú profesionálnu kvalitu a široký záber, rozsah i dosah jej práce a vplyvu až dodnes.
Putovanie po Gemeri
Jej povojnové reštaurátorské začiatky predchádzali práci na košickom oltári a boli spojené s náročným terénnym výskumom. Spolu so spolužiakmi a profesorom Veselým putovali pešo po Gemeri a v sondách na stenách starobylých kostolov objavovali stredoveké fresky a v nich maľované figurálne epizódy Písma, ktoré boli dovtedy zakonzervované neskoršími nátermi.
Na vyhotovenie fotodokumentácie v tom čase výskumníkom slúžili takzvané „deskáče“. Išlo o ťažké sklenené filmy potiahnuté emulziou, ktoré sa vkladali priamo do aparátov a po návrate z terénu ich študenti museli zdĺhavo chemicky vyvolávať v tmavej komore.
O fyzickej náročnosti výskumu písala vo svojich zápiskoch aj samotná umelkyňa: „V rozmerných kufroch sme niesli aspoň to najpotrebnejšie, provizórne náradie. Po sfotografovaní nálezov, ktoré sme objavovali na stenách starobylých kostolov v sondách väčších či menších rozmerov, sme ich ako poklady vláčili do ďalšej lokality s nádejou, že po týždňoch putovania bude niekde aj pohov.“
Práve po týchto gemerských cestách a následnom vyvolávaní filmov ju profesor Veselý odvelil späť do Košíc. Jej prvou veľkou úlohou bolo upevňovanie uvoľnených farebných vrstiev na fatálne poškodených tabuľových obrazoch hlavného oltára v Dóme. „Tu začala moja vlastná kalvária a oboznamovanie sa s profesiou reštaurovania. O týchto spomienkach som viackrát písala, uvažovala a vyznávala i lásku k týmto starým prejavom, úctyhodným skvostom našej výtvarnej minulosti,“ uzatvára citát z jej spomienok.
Jej prácu ocenil aj pápež
V rokoch 1953 až 1959 pôsobila Mária Spoločníková vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Táto inštitúcia jej neskôr venovala niekoľko výstav, medzi nimi aj jubilejnú expozíciu s názvom Mária Spoločníková – Reštaurátorka, žena, Košičanka v roku 2017. Napriek svojej osobnej skromnosti a utiahnutosti aktívne publikovala, vystavovala, vyučovala a pôsobila v odborných komisiách.
Reštaurátorka dodnes požíva celoslovenské i medzinárodné uznanie v radoch odbornej a laickej verejnosti, obzvlášť v kruhoch cirkevných vlastníkov pamiatok. Za celoživotné nasadenie a záchranu sakrálneho dedičstva si v roku 1992 prevzala Cenu mesta Košice a neskôr aj pápežské vyznamenanie Pro Ecclesia et Pontifice.
text: Monika Ištvánová
foto: Východoslovenská galéria
Zdroj: nasekosice.sk
