Modlitebná kniha a slivovica – táto výbava nemohla chýbať v ťažkom kufri Slovákov, ktorí od konca 19. storočia opúšťali rodnú zem a šťastie hľadali za oceánom. Na to, aby sa im splnil americký sen, museli doslova drieť v náročných podmienkach baníckych či železiarenských spoločností. Niektorí sa domov vrátili, iní zostali. Príbeh o veľkej migrácii Slovákov približuje aj Kasigarda.
Brána do sveta
Ide o Múzeum vysťahovalectva z územia Slovenska do USA v Pavlovciach nad Uhom. Slovo Kasigarda je pritom skomolenina anglického názvu. „Castle Garden bola brána v Battery Parku v New Yorku, ktorou musel prejsť každý emigrant. Keď už človek prešiel cez túto bránu, bolo jasné, že ho emigračný úradník nevráti späť. Keďže naši prví vysťahovalci, samozrejme, neovládali anglický jazyk, názov Castle Garden si komolili na Kasigarda. Naše múzeum je tak symbolickou bránou do slovensko-amerického sveta,“ vysvetľuje historik a riaditeľ múzea Martin Javor.
Prehliadka sa začína v starom amerikánskom v dome v časti Ťahyňa v obci Pavlovce nad Uhom, ktorý bol postavený v roku 1892 za americké peniaze. „Je to skutočne koniec sveta, ale múzeum vysťahovalectva sa nachádza práve tu, pretože ľudia neemigrovali z Bratislavy ani z Trnavy, ale z takýchto malých dediniek. Jedným z dôvodov vysťahovalectva bola, samozrejme, chudoba, ale zďaleka to nebol jediný dôvod. Vysťahovalectvo z územia Slovenska patrí do širokého komplexu európskeho vysťahovalectva. Podobné osudy ako Slováci mali aj príslušníci ďalších národov,“ zdôrazňuje Javor.
Kufre ako skrine
Našich predkov nútili odchádzať existenčné problémy. Cesta za lepším životom sa v časoch Rakúsko-Uhorska začínala nelegálnym prekročením hranice. „Existovali dve základné trasy. Severná viedla cez Hamburg a nemecké prístavy, južná cez Rijeku alebo Terst,“ objasňuje etnologička Marta Botiková
Výskumy potvrdzujú žalostné podmienky prvotného cestovania naprieč Európou a potom cez Atlantik do nového sveta. V múzeu nájdeme aj niekoľko lodných kufrov. „Sú skutočne obrovské, ako môžeme vidieť. Vystavené kufre majú svoje príbehy a mnohé z nich aj konkrétne adresy. Jedným z najvýznamnejších exponátov je kufor mojej prastarej mamy, s ktorým sa prvýkrát vrátila z Ameriky. Do jeho vnútra si napísala vetu, z ktorej mám dodnes zimomriavky: ‚Len abyše nám šífa nepotopila. Bože, daj, aby sa nám loď nepotopila.‘ Boli veľmi ťažké aj prázdne, preto si ani neviem predstaviť, aké museli byť, keď boli plné. Lodné kufre sú skutočným symbolom vysťahovalectva,“ myslí si Javor
Podobnú výbavu si niesla aj Alžbeta Jacková z Košickej Belej. Možno si pribalila aj pár notových záznamov, pretože jej pravnuk sa stal svetoznámym muzikantom. Ako uviedol košický hudobník Marián Ferenc: „John Bon Jovi má slovenských predkov. Jeho otec John Francis Bongiovi starší mal taliansky aj slovenský pôvod. John Bon Jovi často hovoril o svojom slovenskom dedičstve a vyjadroval hrdosť na svoje korene. Rodinné zázemie ovplyvnilo jeho kultúrnu identitu a v niektorých prípadoch dokonca aj jeho hudbu.“
Pôvodné ideály
Spojené štáty nedávno oslavovali historické 250-te výročie prijatia Deklarácie nezávislosti. Okrem veľkolepých osláv sa v krajine viedla diskusia o stave americkej demokracie, o tom, do akej miery sú aktuálne pôvodné ideály rovnosti, slobody a práva na šťastie.
„Súčasná spoločnosť vníma tieto pojmy trochu inak ako v ich pôvodnom význame. Práve búrlivá diskusia je však dôkazom toho, že Amerika je slobodná. Predovšetkým tam existuje sloboda prejavu. Zmenila sa skôr samotná diskusia, nie pôvodné ideály. Tie zostali zachované,“ vysvetľuje Július Rozenfled z Katedry anglistiky a amerikanistiky Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.
Amerika pritom nikdy nebola jednotná v zmysle, že by všetky skupiny obyvateľov hovorili rovnakým jazykom alebo mali rovnakú kultúru. „Práve pluralita a rôznorodosť dodávajú americkej spoločnosti jej skutočnú hodnotu. Je to úplne tradičný jav,“ približuje Rozenfeld.
Natrafili na šmejdov
Zarobiť si a vrátiť sa. Také boli pôvodné plány prvých Slovákov, ktorí odchádzali z kraja – ako sa vtedy hovorilo našej vlasti – do neznámeho sveta za Atlantickým oceánom. Cesta cez oceán pritom závisela aj od konkrétneho obdobia.
„Koncom 19. storočia trvala približne tri týždne, neskôr sa skrátila na niekoľko dní a v 50. až 60. rokoch už ľudia začali cestovať aj lietadlom. Cesta bola veľmi komplikovaná. Bežného slovenského človeka niekoľkokrát oklamali alebo okradli. Dnes by sme agentov cestovných spoločností nazvali šmejdmi,“ opisuje Javor.
Emigranti cestovali v najnižších podpalubných triedach, kde boli najhoršie hygienické podmienky. „Musíme si predstaviť nedostatok priestoru, nevhodné podmienky a morskú chorobu. Bola to veľmi náročná cesta, ktorú dokázali zvládnuť predovšetkým mladí a zdraví ľudia,“ dodáva Botiková. Najväčšia časť našich krajanov zostala na východnom pobreží. Nie všetky príbehy však dopadli šťastne. Mnohí naši predkovia sa nevrátili – nie preto, že by nechceli, ale preto, že v neznámej zemi zomreli.
Hungarian Hunky
Týmto hanlivým pojmom sa v Spojených štátoch amerických označovali prisťahovalci zo Strednej Európy na začiatku 20. storočia. Nešlo len o Maďarov, ale tiež Poliakov, Čechov, Slovákov a ďalšie národy.
„V týchto komunitách sa stretla chudoba z rôznych častí sveta. Ľudia zo Slovenska prijímali akúkoľvek prácu a medzi už etablovaným americkým robotníctvom neboli veľmi obľúbení. Boli považovaní za štrajkokazov, pretože im nezáležalo na tom, aby sa zapájali do sociálnych zápasov a bojovali za lepšie pracovné podmienky. Označenie Hungarian hunky bolo nadávkou, rozhodne nie pochvalou,“ pripomína Botiková.
Slováci veľmi rýchlo pochopili, že bez združovania sa nie je možné v Amerike prežiť. „Pri absencii sociálneho systému bolo životne dôležité byť členom spolku a postaviť kostol. Slováci a Rusíni postavili v Severnej Amerike 709 chrámov, kostolov a cerkví. Je to neuveriteľné číslo. Celý život amerického Slováka sa v podstate točil okolo kostola,“ dopĺňa Javor.
Amerikáni
Do obdobia veľkého vysťahovalectva na začiatku 20. storočia sa v románe Amerikáni vracia košický spisovateľ Tomáš Hudák, ktorý počas svojho výskumu zavítal aj do Pittsburghu, kde pôsobila veľká komunita našich krajanov.
„Keď sa človek ocitne v Amerike, zrazu vidí slovenské kostolíky, ktorých bolo len v Pittsburghu približne dvadsaťdeväť. Veľmi silným zážitkom je aj prechádzka po cintorínoch. Na náhrobných kameňoch nachádzame slovenské mená, ale aj nápisy v slovenčine, napríklad ‚Tu leží a na vzkriesenie čaká‘. Možnosť vidieť tieto miesta a prechádzať sa po uliciach, po ktorých kedysi chodil môj prastarý otec, bola pre mňa natoľko silným emocionálnym zážitkom, že som si uvedomil, že je najvyšší čas pustiť sa do písania. Príklon ľudí, ktorí odišli z Rakúsko-Uhorska, k slovenskej identite bol veľmi silný. Zrazu totiž nachádzali svoju identitu práve v konfrontácii s cudzím prostredím,“ myslí si Hudák.
Príbehom slovenských vysťahovalcov sa venuje aj Gabriela Beregházyová z organizácie Global Slovakia: „Za každým takýmto príbehom bol skutočný človek, jeho rodina a jeho sny. Často bolo jediným spojením s domovom písanie listov, na ktoré sa čakalo celé týždne. Manželia sa nemohli počuť ani vidieť celé roky a niektoré rodiny sa už nikdy nestretli. Práve toto ma na týchto príbehoch zasiahlo najviac. Koľko bolesti, odlúčenia a obetí sa skrýva za zdanlivo jednoduchými slovami ‚odišli za lepším životom‘.“
Špinaví a nevzdelaní
Americký sen dnes je iba akýmsi nedorozumením. Iba málokomu v histórii sa totiž splnili ciele bez enormných obetí, strát a neraz aj nadľudského vypätia síl. „Prisťahovalec sa musí v novej spoločnosti presadiť. Musí americkej spoločnosti ponúknuť niečo nadštandardné, aby ho prijala ako plnohodnotného Američana,“ vysvetľuje Rozenfeld.
Nikdy to nebola ľahká výzva. Prví robotníci zo Slovenska sa často sťažovali na to, že im skracovali aj prestávky na jedlo. Na toaletách im dokonca zhasínali svetlo, aby tam netrávili príliš veľa času. Pracovali na dvanásťhodinové zmeny a striedali sa v ubytovniach. Keď jedna skupina ráno odchádzala do práce, druhá, ktorá sa práve vrátila, si ľahla do tej istej postele. Dvaja muži sa tak striedali na jednom lôžku. Na rodinnom živote sa títo robotníci podieľali len veľmi málo a deti svojich otcov takmer nevídali.
„Domáci obyvatelia sa na nás ako na imigrantov pozerali ako na ľudí, ktorí im prišli ukradnúť prácu a zaberať ulice. Prichádzali sme z úplne odlišných kultúr. Označovali nás za špinavých, nevzdelaných a negramotných, v podstate nás prirovnávali takmer k zvieratám. Veľmi dlho trvalo, kým sme si vybudovali postavenie a začali nás vnímať ako rovnocenných,“ približuje Hudák.
Situácia sa začala meniť najmä počas prvej svetovej vojny, keď veľa Slovákov narukovalo pod vlajkou americkej armády a odišlo bojovať do Európy. „Slováci zároveň nakupovali americké vojnové dlhopisy, takzvané bondy, aby podporili vládu a štát, v ktorom žili. To postupne začalo nakláňať misky váh v náš prospech,“ dodáva Hudák
Dnes žijú v USA podľa odhadov dva milióny ľudí so slovenskými koreňmi. „Pittsburgh ako priemyselné mesto by bez pracovnej sily prisťahovalcov nikdy nezažil taký rozvoj. Rovnako by sa nerozvíjala ani samotná Amerika. Pittsburgh bolo mesto, ktoré pomáhalo budovať a pretvárať celé Spojené štáty. Mosty, mrakodrapy a ďalšie stavby vznikali z ocele vyrobenej práve tu. Kedykoľvek sa pozriete na nejakú výškovú budovu alebo cestujete po amerických železniciach, môžete mať pocit, že k ich vybudovaniu prispeli aj slovenské ruky,“ uzatvára Hudák.
text a foto: Lukáš Mano
Zdroj: nasekosice.sk










