V týchto dňoch si pripomína 35. výročie svojho vzniku bývalá letecká akrobatická skupina, ktorá pôsobila v Košiciach, Biele albatrosy. Jej piloti žali úspechy na vystúpeniach po celom svete. Pri jednom z nebezpečných manévrov sa dokonca museli letci katapultovať, aby prežili. Ich pohnutú históriu pripomína výstava v Leteckom múzeu v Košiciach.
Stále vo vzduchu
Svoj názov odvodili akrobati od strojov, na ktorých lietali. Prúdové podzvukové lietadlo Albatros sa vyrábalo sériovo v Československu od 60-tych rokov 20. storočia. „Je to cvičné lietadlo pre zdokonaľovací a pokračovací výcvik vojenských pilotov, ktorý v týchto rokoch prebiehal a ešte vlastne aj prebieha v niektorých štátoch, kde sú tieto lietadlá v prevádzke. Takže ešte aj v súčasnosti, viac ako 50 rokov po jeho vzniku, brázdi vzdušný priestor v Spojených štátoch aj v Európe. Niektoré akrobatické skupiny s nimi stále lietajú – napríklad Breitling Team vo Francúzsku či Baltic Bees v Litve. Takže ide o veľmi vydarený stroj,“ pripomína riaditeľ Leteckého múzea Peter Ondreják.
Naši leteckí akrobati sa stali fenoménom doby. Svoju históriu začali písať v roku 1991. „V tých malých vitrínkach môžete vidieť ocenenia a veci venované technikom – napríklad náradie, kufríky či montérky, pretože aj technici boli súčasťou skupiny z hľadiska prevádzkového zabezpečenia,“ upozorňuje Ondreják.
Na výstave nechýba ani výbava pilota. „Táto oranžová je veľmi atypická. Používala sa pre zalietavacích pilotov, preto je oranžová. Lietadlo, ktoré išlo do prevádzky a vykonávalo zálety, bolo náchylné na rôzne poruchy. V prípade núdze, keď sa pilot katapultoval, bolo dôležité, aby bol dobre viditeľný práve podľa oranžovej farby. Má aj názov International Orange, teda medzinárodná oranžová. Táto farba je univerzálna pre všetkých takýchto zalietavacích pilotov po celom svete, takže je to taký unikát,“ dodáva Ondreják
Pri preťažení 10 G váži hlava 50 kíl
K bývalým členom skupiny patril aj pilot Róbert Rozenberg, ktorý dnes pôsobí na Leteckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach ako vedúci Katedry letovej prípravy. „Boli sme vojenskí piloti, skončilo nás v ročníku asi sto. Museli sme prejsť náročnými psychologickými testami, ktoré trvali celý deň. Samozrejme, brala sa do úvahy aj únava či strata pozornosti. A keď ste prešli jedným testom, čakali vás ďalšie, ešte náročnejšie,“ spomína Rozenberg na svoje začiatky.
Počas kariéry musel čeliť rôznym hladinám preťaženia. U vojenských lietadiel sa tento tlak pohybuje na úrovni 5 až 7 G.
Trénovaní letci však musia zvládnuť dokonca 9 G na centrifúgach. „Keď teraz sedíme, máme 1 G. Čiže keď vážim 100 kilogramov, tak vážim 100 kilogramov. V lietadle môžeme dosiahnuť buď kladné, alebo záporné preťaženie. To kladné preťaženie nás jednoducho tlačí do sedačky. Keď mám napríklad náklon lietadla 60 stupňov, mám preťaženie 2 G. V tom okamihu mám nie 100, ale 200 kilogramov. Ak naša hlava, povedzme, váži 5 kilogramov, tak pri 10 G váži 50 kilogramov. No a 50 kilogramov udržať na svaloch, ktoré sú na krku, už vyžaduje, aby bol človek trénovaný. To isté platí s rukami a nohami. Už pri 2 G sa bežný človek nedokáže postaviť,“ vysvetľuje Rozenberg.
Katapultoval sa
Pilot môže pri takejto záťaži aj stratiť vedomie, čo je známe ako blackout. Existuje aj negatívne preťaženie. „Keď lietadlo otočíte na chrbát, tak vás, obrazne povedané, vyťahuje zo sedadla a krv je vháňaná do hlavy, respektíve do očí,“ dopĺňa Rozenberg.
V roku 1996 prežil zrážku dvoch strojov vo vzduchu a musel sa katapultovať. „Jedno z lietadiel, v ktorom som sedel ja, bolo neovládateľné, takže nebola iná šanca, len sa katapultovať. Aj toto musia mať vojenskí letci v malíčku. Tam je určitý proces – kam dať nohy, kam dať ruky, kam dať hlavu, čo urobiť a akým spôsobom celý ten proces spustiť. Nie všetci piloti však túto náročnú situáciu prežijú. Áno, ja som raz zatiahol tie katapultovacie madlá. Našťastie systém fungoval dobre. Počas katapultáže sú tam krátkodobé preťaženia cez 40 G, takže na niekoľko mikrosekúnd človek určite príde o vedomie. V tej prvotnej fáze si niečo pamätám, niečo nepamätám, ale potom, po oddelení sedačky a padáku, už si pamätám všetko, ako to bolo. Takže mám túto skúsenosť a odvtedy dvakrát do roka oslavujem narodeniny,“ usmieva sa Rozenberg.
Päťročná výstava
Výstava sa nachádza v expozičnom hangári číslo 3. Ak ju už v tomto roku nestihnete, nezúfajte. „Potrvá až do roku 2031. Je tu niekoľko interaktívnych prvkov, potom sú tu aj virtuálne reality a hovoriace hlavy pilotov, ktoré rozprávajú o svojej činnosti. Čiže každý si tu niečo nájde,“ uzatvára Ondreják.
Biele albatrosy zanikli v roku 2004 pre organizačné zmeny v armáde v súvislosti so vstupom Slovenska do NATO.
text: Lukáš Mano
foto: STM
Zdroj: nasekosice.sk
